Dumky Podvečerné: Obálky stratených snov

Meno a priezvisko: Zuzana BÍREŠOVÁ

Súťažná kategória: II. PRÓZA – poviedka

Obálky stratených snov

Sedíme všetky tri okolo stola. Chvíľami si myslím, že to nevydržím a rozosmejem sa. Prvá hľadí do zeme, akoby sa jej to netýkalo. Mariana na mňa sprisahanecky žmurkne. Obe vieme, že nebudeme iba tri. Cez zamazané okná presvitá jarné slnko a všetky ticho čakáme, kedy sa objaví.

Vojde do dverí. Na perách mu zmrzne chlapčenský úsmev. Pohodí vlasmi, nadýchne sa a opäť sa usmeje. Všetky nás zas raz prešla zlosť.

***

Odpadli nám posledné hodiny. Externe asi fakt študujú len lúzri. Sobota poobede. Postupne sme sa poschádzali na terase. Pivo a zapadajúce slnko. ,,Kam sa tak náhliš? Prisadni si,“- hovorí Mirec svojmu známemu. ,,Ahoj, ja som Michal,“ podáva mi ruku a sadá si centimeter od môjho ramena. Takmer cítim jeho dych na krku. ,,Vy sa nepoznáte? Michal chodil so Sandrou, vieš?“ nadhadzuje témy Mirec. Smiešne, ako je možné kdekoľvek, za akýchkoľvek okolností, zúžiť okruh známych a zistiť, že všetci sa medzi sebou poznáme. Toť naša malá vlasť.

Už piaty krát mi zvoní telefón. ,,Kedy prídeš?“ Vstávam od stola, zapaľujem si ďalšiu cigaretu. ,,Ja neviem, je tu fajn. Stretla som kamarátov a… Nechceš prísť? Zlato….prosím..Tak ja som do hodinky doma. Vybehneme, ešte von..dobre. Ľúbim ťa.“ Zvláštne, ako veľmi sa mi nechce ísť domov. Prečo nechce prísť. Žijeme spolu už tak dlho a nepozná ani pätinu mojich kamarátov. Chcem to? Takto? Možno je to moja chyba, že ho nechcem pustiť do svojho sveta. ,,Všetko ok?“- pýta sa Michal. Pravdaže. Najlepšie. Zrazu mi to nedalo. Áááá, prečo som o tom začala. Áno, je pravda, že v poslednej dobe to neklape. Ale to sa spraví. No nezaujíma sa o to, čo robím. Kde ani s kým..ale nie to je len malá kríza. Zdvíham sa zo stoličky, platím, odchádzam. Domov. Čaká ma na zastávke. Aké milé. ,,Pivo?“- pýtame sa obaja naraz. Zapadli sme hneď oproti domu. Nemám to tu rada, sú tu automaty a divná teta. U Harryho majú dnes zatvorené. Škoda. Prečo sa tak divno na mňa pozerá? Po vyše troch rokoch spoločného života mávam pocit, že už poznám každý jeho vzdych. Určite máme ďalšiu exekúciu. Alebo nemáme na nájom. Zrazu sa mi pozerá do očí a uhne pohľadom. Nadýchne sa a takmer bez pohnutia pier vysloví: ,,Už ťa neľúbim.“

***

Nemôžem sa nadýchnuť. Oči mám spuchnuté tak, že nemôžu byť otvorené. Nemôžem jesť. Nemôžem spať. Nemôžem nič. Vraciam. To snáď nemôže byť pravda?! Veď mi dal pred mesiacom na výročie prsteň. ,,Neľúbim ťa.“ Strašné. Čo som urobila zle? Prečo ja nemôžem byť tá pravá? Pribrala som? Som sa mu nevenovala? Som hlúpa?

Nesiem nákup. Nevládzem už spraviť ani krok. Dedinský maccho v teplákoch na mňa kričí: ,,Môžem vám pomôcť slečna?“ Skladám si slnečné okuliare, voda z mokrých vlasov mi steká po enormne opuchnutých viečkach. Nikomu nepuchnú zhora. Verte mi, vyzerá to debilne. Ticho cez plece odpovedám: ,,Zabite ma!“ a kráčam ďalej.

 ***

,,Musíš si niekoho nájsť,“ hovorí Ema. Čierne vlasy jej padajú do tváre a na čele sa jej rysuje vráska. Ani som si nevšimla, kedy zostarla. To sa deje aj mne? ,,Máš ešte pätnásť rokov náskok,“ smeje sa nad mojim skriveným pohľadom pred zrkadlom. ,,Červené? No ukáž, na facebooku máš isto dákeho potenciálneho,“ smeje sa Ema a nalieva do pohárov červené. Otváram počítač a s úškrnom sa prehrabávam v priateľoch: ,,zadaný, gay, gay, zadaný, zadaný, ženatý, gay, ženatý, rozvádza sa, gay, zadaný, divný- fakt divný, odporný, nudný, zadaný, gay, hlúpy, nudný, gay, divný, ženatý a už má aj dve deti.“ ,,Počkaj, to nie je možné…a tento. Pozri, hm?“ ,,Áno, presne ten spĺňa všetky predpoklady. Sukničkár, egomaniak, všadebol, ruka hore a nohavičky dole. To snáď nie.“ Ema hrkne do seba víno a smutne krúti hlavou. ,,Našťastie mám svojho mačiaka. Toto by som fakt nechcela riešiť. Ešte víno?“ Prikyvujem a vyťahujem z mraziaka zmrzlinu a syrové krekry z linky. ,,A môžeme si lakovať nechty! Doniesla som prúžkovaný zázrak,“ hovorí Ema so smiechom a usádzame sa na sedačku. Ako dobre, že je pri mne. Už nechcem byť sama- ale zase radšej ako dačo tak exemplárne ako jej posledný výber. ,,Pustíme si….“ cink, ozval sa facebook. ,,Ále, vari sa niekto rozhýbal skôr ako ty?“ kričí moja najmilšia radkyňa vo vzťahoch, ktoré v pravidelných intervaloch vzbĺknu, zahučia a zmiznú z povrchu zemského. Otvorím stránku a usmieva sa na mňa nejaká bruneta. Okrem Emy fakt nemám rada brunety. To snáď nie je možné???? ,,Ema, počúvaj. Píše mi Ivanova snúbenica: Ahoj, no ja som ti chcela len povedať, že to nebolo kvôli mne. Vieš, že ste sa nerozišli pre mňa. Ja do toho nevidím, ale mrzí ma to..skrátka. Nemôžme byť kamarátky?“

***

,,Poď ďalej. Ani sa nevyzúvaj. Ešte sú tu všade krabice a prach.“ Sadám si na stoličku. Vraj som schudla. Milé, že to vraví ona, ktorá ma videla len na fotkách a raz keď sme sa stretli na stanici. Jasné, že som bola po dvoch týždňoch nespania a mala som prvý deň chrípku vo svojom dvojmetrovom svetri s mastnými vlasmi. Inak sa mi naozaj to dievča páči. Dievča. Je o osem rokov staršia. Múdra, pekná, ešte aj vtipná. Tak anglicky, ale predsa. Je neskutočne úsmevné, ako ju moje vulgarizmy za každou vetou cukajú. Uchlipkávam tureckú kávu a ochutnávam jej fajnový koláč. S light šľahačkou. To by som si v živote nekúpila. Veď Ivan takými vecami opovrhuje. Možno je už iný. Rozpráva a rozpráva a pýta sa. ,,Tebe to nevadilo?“ Prepánajána čo na to povedať? Jasné, že áno. Nikdy nič nestihne v termíne, stále za počítačom a výsledok žiaden. Všetky účty ležia na stole nezaplatené. Sťažuje sa, že nemá ponožky a ty mu ich kúpiš, však? A potom nemáš ani na kávu, ale Ivanko má svoje značkové tenisové ponožky. Smiešne. Stále ten istý scenár. ,,Ale už nefajčí, a snaží sa…no i tak neviem, kam idú tie peniaze. Som z toho na prášky,“ šepká cez prsty Mariana a hľadí cezo mňa do okna. Áno, chápem to. Je mi to ľúto. Ale veď pre teba zmenil názor na život. Splácate hypotéku a zasnúbili ste sa. ,,Hypotéku splácam ja. A vydávať sa nechcem. Už raz stačilo.“ Rozdýchavam. Ale tá najlepšia otázka na mňa ešte len čaká. ,,Myslíš, že je verný?“ Uf, čo mám povedať? ,,Kedy ste sa dali dokopy Mariana?“ pýtam sa milo. Až moc milo. ,,V decembri,“ odpovedá okamžite. Mnou preletí vlna elektriky. Striaslo ma. Nadýchnem sa a tesne pred odchodom dodám. ,,Ja som sa odsťahovala pred veľkou nocou. Deň na to, ako povedal, že je koniec.“

***

Víno, paradajky, chlieb, syr…mám všetko. Hádam ešte stihnem upratať, kým prídu. Konečne je čo oslavovať. Tak naozaj. Nie narodeniny alebo meniny. Ale niečo skutočné. Vzali ma! A po takej dlhej snahe sa konečne môžem odsťahovať. Späť do mesta! Ešte že sa tvrdá práca vypláca. Za rok mám skoro všetko, čo som chcela. Hlavne veľa práce. No a čo?! Skrátka ma to baví… Zas je plná schránka. List? Pre mňa? Veď to je Ivanove písmo…

,,Ahoj princezná, možno to bude znieť divne, ale neviem na koho sa obrátiť a ty jediná si mi vždy rozumela. Potrebujem pomoc, vieš, tie moje dlhy. Nakoniec to celé prasklo. Bráchovia nemajú prachy ako vždy a tak som ťa chcel poprosiť, viem, že sa ti darí a nechcem to zneužívať, ale naozaj nemám koho poprosiť o pomoc. Prosím prídi za mnou v sobotu.“

Sadám si na schody. Neuveriteľné. Po troch rokoch? Princezná? Vchádza sused. Treskli dvere. ,,No čo susedka? Oddychujeme?“

 ***

Sedíme všetky tri okolo stola. Chvíľami si myslím, že to nevydržím a rozosmejem sa. Prvá hľadí do zeme, akoby sa jej to netýkalo. Mariana na mňa sprisahanecky žmurkne. Obe vieme, že nebudeme iba tri. Cez zamazané okná presvitá jarné slnko a všetky ticho čakáme, kedy sa objaví.

Vojde do dverí. Na perách mu zmrzne chlapčenský úsmev. Pohodí vlasmi, nadýchne sa a opäť sa usmeje. Všetky nás zas raz prešla zlosť.

Do dverí sa vrútila malá blondýna. Vyzerá ako ja pred piatimi rokmi. Smiešne. To už fakt nevydržím. Smejem sa. Oblapí ho okolo krku a nevinne na nás pozrie: ,,To sú tvoje sestry?“ Mariane sa tisnú do oči slzy. Aďa sa mračí. Vyloží na stôl obálku a struhne mu takú až to zasviští. Počuť už len rovnomerné nahnevané klopkanie opätkov. Ivan sa zmätene pozerá po miestnosti. ,,Alenka, to je Mariana a Zuzana a tá tretia to bola Andrea..“ Blondýna stále nechápe. ,,Teší ma baby. Vieš, akú mám novinku? Na to by sme mali mali byť samy,“ vtisne mu pusu do kútika úst a detsky sa zasmeje. Skoro ako mončiči. I keď myslím, že nevie, čo boli mončičáky. Ivan sa nechápavo pozerá na Marianu. Vstávam a šuškám mu do ucha: ,,Nabudúce nedaj všetkým rovnaký termín. A už mi nikdy nehovor princezná.“ Blondýna si asi naozaj stojí na kábli. Deti zo školy by jej isto povedali: zapni si wifi. Ale pochybujem, že by to pochopila. Chytám Marianu za ruku. ,,Poď.“ vyloží na stôl obálku a potichu zašepká: ,,Dovidenia. Tešilo ma Alenka.“ Cítim na chrbte ako na nás všetci pozerajú. Mariana sa ma pevne drží za ruku. Sprisahanecky na mňa pozrie, z očí jej šľahajú blesky. Buchnú dvere a opúšťame ten pioniersky tábor. Že väzenie? Veď to je dovolenka, ktorú ani nepotreboval. Mariana sa za bránou rozosmeje. Smiech sa rynie celou ulicou a nakazí aj mňa. Rodiny, ktoré sa sem dotrepali navštíviť svojich bratov, milencov a manželov sa na nás podozrievavo pozerajú. Deti ukazujú prstom. Nakoniec z nej vylezie: ,,V obálke sú potvrdené rozvodové papiere. A naša predmanželská zmluva, na ktorú už zjavne zabudol.“ Smútok a sklamanie sa pretavilo v smiech. Aké očisťujúce. Ani tak sa ani jedna z nás naňho nevie hnevať. Kto vie, čo mu dala Andrea. V peniaze v jeho spoločnosti už ani jedna neverí.